Martinko sa narodil dva týždne pred termínom, ale s pyšnou váhou takmer štyri kilá. Všetci sme boli šťastní, keďže to bol môj  tretí cisársky rez a mala som z toho obavy. Máme ešte dve staršie dcéry. Lekári nás však „zabudli“ upozorniť na Maťkove skóre 5-3-10, ktoré som si len náhodou všimla v správe pre pediatra.

Bola tam len poznámka, že bol medikamentózne utlmený. Pôrod však bol 23.12., teda pred Vianocami a skúsenejší anesteziológ už mal dovolenku...   

Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď malý trocha neskôr držal hlavičku, trocha neskôr sedel aj chodil. Stále to bolo ešte takmer v norme. Bol stále spokojný a nenáročný na pozornosť. Boli sme radi, že po dvoch superaktívnych dievčatách máme konečne dobré dieťa. Začal aj hovoriť prvé slová, ale neskôr sme si začali všímať, že sa vôbec nepýta, odpovedá len na otázky, aj to veľmi jednoducho. Neurologička sa vyjadrila, že je v poriadku, to mal vyše troch rokov.

U psychologičky však vôbec nespolupracoval a kričal. Vyjadrila podozrenie na autizmus, ktoré sme aj my mali už dlhšie. Poslala nás k inej skúsenej klinickej psychologičke, lebo sama uznala, že ona nevie, čo s ním robiť.

Tá po niekoľkých návštevách diagnózu potvrdila, chodíme k nej už druhý rok a veľmi nám pomáha. Po niekoľko mesačnom testovaní stanovila ešte diagnózu ľahká mentálna retardácia. Musím však povedať, že je to jediný odborník, ktorý nám v našich problémoch pomohol. Pediatrička si nikdy nič nevšimla, nikdy nič neporadila, dávala nám len odporúčania na vyšetrenia, ktoré sme si sami zistili, že by mohli pomôcť.

Ďalší veľký odborník - neurológ sa s nami bavil arogantne, že sme si vraj našli nejakú diagnózu a teraz ju chceme u neho potvrdiť ( bola tam pritom správa od psychologičky!), za 10 min nás doslova vyhodil z ordinácie, napísal nám do správy, že malý má hypotóniu a makrocefáliu a nič nám nevysvetlil..... Ako sme si neskôr uvedomili, malý má naozaj problémy, od mala sa nevedel chytiť okolo krku, keď sedel nám na pleciach, nevedel stlačiť plastelínu, dodnes nevie šlapať pedále na bicykli apod. Nikto z lekárov však tomu do štyroch rokov nevenoval pozornosť, keďže chodí normálne, je len trocha nešikovnejší.

Od veku štyroch rokov sa malému začali zvýrazňovať autistické črty, začal byť hyperaktívny, má veľké fóbie z nových vecí, prostredia aj ľudí, aj keď spoločnosť ľudí má svojim spôsobom rád. Hovorí v dvojslovných spojeniach, ale iba keď niečo potrebuje.

U nás je veľký problém, že nablízku neexistuje žiadne centrum, ktoré by sa zaoberalo prácou s autistickými deťmi, o nejakých terapiách a pod. môžeme len snívať. Najbližšie je autistická škôlka asi 55km od nás, chodíme tam raz do týždňa na dve hodiny. Ostatné dni je integrovaný v normálnej škôlke, keďže ja pracujem- učím na ZŠ. Psychologička nás tlačí, aby sme ho dali do špeciálnej škôlky, aby sa mu vraj viac venovali. Od septembra pôjde tam, ale bojím sa, že prechod nezvládne a viac mu to ublíži než prospeje.

Náš najväčší problém vidím v tom, že tu nie je žiadna sieť pomoci takýmto deťom, všetko závisí od rodičov, ako dokážu dieťaťu pomôcť, ale niekedy to je pre nás hlavne psychicky veľmi náročné a trpia tým aj naše dve staršie deti.